Zuzanine monotypie z hľadiska svojho obsahu skúmajú identitu, kultúrnu pamäť, symboly, prírodu a ekologické témy. Formálne ju zaujíma najmä krajina a figúra  – ženská figúra vo svojom prostredí – syntéza figuratívnych a abstraktných elementov. Postava zredukovaná na abstraktnejší tvar si zachováva svoju siluetu, zároveň však splýva s okolím. Rozostrená kontúra môže byť chápaná ako metafora existenciálnej fluidity identity, kde hranice medzi subjektom a okolím sa rozplývajú. Technika monotypie umožňuje jedinečné efekty organickej štruktúry a materiálovej expresie. Využitie náhodnosti v procese vzniku podčiarkuje pominuteľnosť a neopakovateľnosť každého okamihu. Použitie bodkovaných vzorov pripomína drobné okamihy, ktoré sa zhlukujú a zase rozplývajú v čase. Farebné spektrum obrazov evokuje melanchóliu a introspektívnosť, a zároveň aj vitalitu, radosť a pôžitok z vnímania života v jeho plnosti. Hlava so zavretými očami môže vyjadrovať stav kontemplácie, pokoj, zastavenie, meditáciu o vnútorných svetoch človeka, ich prepojení s prírodou (ako naším prirodzeným prostredím). Naznačuje otázky o hraniciach medzi hmotným a duchovným,  vedomým a nevedomým (prežívaním), v krajnom prípade otázky o konečnosti a ne/možnostiach presiahnutia individuálnej existencie.

Mgr. Silvia L. Čúzyová PhD.